V utorok 21. novembra uplynie 10 rokov odvtedy, kedy sa začala v Kyjeve
odvíjať trojmesačná vlna protivládnych demonštrácií a občianskych
nepokojov. Výročie začiatku proeurópskych protestov, známych ako
Euromajdan, si na Ukrajine pripomínajú ako Deň dôstojnosti a slobody.
Podnetom na vypuknutie najväčších masových protestov v moderných
dejinách Ukrajiny sa stalo rozhodnutie ukrajinskej vlády nepodpísať
asociačnú dohodu s Európskou úniou. Dokument mal ukrajinský prezident
Viktor Janukovyč podpísať v dňoch 28. a 29. novembra 2013 na summite
Východného partnerstva vo Vilniuse, čo napokon neurobil.
Kabinet Mykolu Azarova totiž týždeň pred plánovaným podpisom zmluvy -
21. novembra 2013 - oznámil, že pozastavuje proces prípravy na
podpísanie dohody. Vláda v Kyjeve tak urobila s cieľom "zaistiť národnú bezpečnosť Ukrajiny a obnoviť stratené objemy výroby a obchodné aj ekonomické vzťahy s Ruskou federáciou".
Ešte v ten istý deň zvolal na Námestie nezávislosti ukrajinský novinár
afganského pôvodu Mustafa Najem, prostredníctvom sociálnej siete, prvú
demonštráciu. So štátnymi symbolmi Ukrajiny a zástavami EÚ sa zišlo na
Majdane približne dvetisíc prívržencov eurointegrácie. Avšak už o
niekoľko dní začali demonštrácie naberať na sile a z Kyjeva sa šírili aj
do ďalších miest.
K zostreniu situácie došlo v noci z 29. na 30. novembra 2013, keď
niekoľko stoviek príslušníkov špeciálnych jednotiek ministerstva vnútra
Berkut brutálne rozohnalo protestujúcich. Táto akcia vyvolala masové
pobúrenie a hneď na druhý deň 1. decembra sa konalo v Kyjeve veľké
zhromaždenie. Na Majdane sa zišlo približne pol milióna ľudí.
Od tejto chvíle sa konali protesty nepretržite a masové hnutie,
žiadajúce pôvodne perspektívu členstva v Európskej únii sa premenilo na
protest proti vláde a proruskému prezidentovi Viktorovi Janukovyčovi.
Udalosti v Kyjeve krajinu rozdelili. Zatiaľ čo západ a stred Ukrajiny
požadoval proeurópske smerovanie, naopak časť obyvateľov ruskojazyčných
oblastí na východe a juhu krajiny presadzovala integráciu s Ruskom.
Ďalší prelomový okamih nastal z 10. na 11. decembra, kedy sa po takmer
osemsto rokoch opäť rozozvučali zvony na Chráme svätého Michala. Bili na
poplach, pretože v tú noc došlo k pokusu o násilné rozohnanie
protestujúcich na Majdane.
Po novom roku prijal ukrajinský parlament 16. januára 2014 zákony,
ktorými výrazne obmedzil občianske slobody, pričom demonštrujúcich
kriminalizoval. Tento krok situáciu len vyostril a v druhej polovici
februára prepuklo násilie a krviprelievanie v centre Kyjeva v plnej
sile.
Podľa údajov ukrajinskej generálnej prokuratúry zahynulo počas
Euromajdanu 104 ľudí, ďalších 2,5 tisíc utrpelo zranenia. Najkrvavejším
sa stal 20. február, takzvaný krvavý štvrtok. V tento deň strieľali z
kyjevských striech zamaskovaní snajperi tak do demonštrantov, ako aj do
policajtov. Pre obete Euromajdanu sa vžilo označenie "nebeská stotina".
Tri mesiace trvajúce protesty prinútili prezidenta Janukovyča utiecť z
krajiny. Dňa 21. februára 2014 odletel z Kyjeva do Charkova, následne
zamieril na Krym a odtiaľ do Ruska, kde našiel útočisko.
Na druhý deň - 22. februára 2014 - prijal ukrajinský parlament
uznesenie, ktorým zbavil funkcie hlavy štátu Janukovyča a na 25. mája
2014 vyhlásil predčasné prezidentské voľby. Kyjevský oblastný súd
odsúdil 24. januára 2019 Janukovyča v neprítomnosti na 13 rokov väzenia
za vlastizradu a spoluúčasť na vedení vojny voči vlastnej krajine.
Názory Moskvy a Kyjeva na to, čo sa dialo počas Euromajdanu sú dodnes
diametrálne odlišné. Zatiaľ čo Rusko a časť ruskojazyčných obyvateľov
Ukrajiny hovorí o protiústavnom štátnom prevrate, Kyjev označuje
protivládne protesty a demonštrácie za "revolúciu dôstojnosti".
Udalosti spred desiatich rokov rapídne zhoršili vzťahy medzi Moskvou a
Kyjevom - nasledovala ruská anexia Krymu, vojna na Donbase a 24.
februára 2022 sa začala ruská invázia na Ukrajinu. Euromajdan zmenil
nielen dejiny Ukrajiny, ale aj celej Európy a výrazne ovplyvnil globálnu
politiku.